Obec Kluknava na juhovýchode Spiša ukrýva raritnú technickú pamiatku, ktorá dokumentuje časy priemyselného pokroku spojené s miestnou časťou Štefanská Huta. Počuli ste už o drevenom krytom moste pri Kluknave? Ak nie, je najvyšší čas ho spoznať.
Od stanice po ceste zídeme do stredu osady Štefánska Huta a cez historický drevený most prejdeme na druhý breh Hornádu. Máme možnosť pripojiť sa k náučnému chodníku História a osobnosti Kluknavy a absolvovať okruh obcou a jej okolím.
Pre dlhšiu túru odbočíme doprava na poľnú cestu popod včelíny hore kopcom a za hnojovou jamou sa na lúkach pod lesom pripojíme k modrej značke. Cez skalné mesto Koľvek a okolo poľovníckej chaty U smelého srnca vystúpime na Roháčku. Pokračovať môžeme ďalej strmým klesaním po modrej a žltej značke do Margecian.
Železničná zastávka Kluknava sa nachádza nad miestnou časťou Štefánska Huta. Je neuveriteľné, že toto miesto bolo kedysi nositeľom pokroku a že tu mali dokonca vlastnú vodnú elektráreň. Dnes z huty ostalo len torzo administratívnej budovy.
Aj drevený most, dnes raritná technická pamiatka, bol v r. 1835 vybudovaný práve pri stavbe huty. Dnes cez most len sem-tam prejde nejaké miestne auto, tak máme dostatok času si ho poriadne poobzerať a nadýchať sa nezvyčajnej vône špeciálne ošetreného dreva. Rekonštrukcia mosta z r. 1985 je pozitívnym príkladom, ako sa to má robiť, o čom nám pekne rozpráva panel náučného chodníka.
Chvíľu pokračujeme po ceste smerom do obce, ale po asi 400 m dolinkou popod včelíny odbočíme doprava a hore lúkou a okrajom poľa okolo betónovej skládky hnoja sa dostaneme na širokú cestu, po ktorej už vedie modrá značka. Tá sa stane na nasledujúce kilometre našou sprievodkyňou. Stúpame strmo k lesu, v lete sa nám môže stať, že musíme preskakovať a podliezať ohradníky, ktoré sú tu natiahnuté pre pasúci sa dobytok. Našťastie, zatiaľ nikdy neboli pod prúdom.
Pohoďáci rozložiť oheň, makači nahor!
Stále stúpajúc širokou lesnou cestou prídeme na miesto, kde sa môžeme rozhodnúť. Pohoďáci pokračujú po lesnej ceste a o chvíľu prichádzajú k poľovníckej chate U smelého srnca. Je tu upravené ohnisko a prameň. Môžu teda založiť ohník a pre dobrodružnejšiu časť partie pripraviť drobné občerstvenie.
Dobrodružné povahy odbočia doľava na úzky lesný chodníček a po modrom trojuholníku sa štverajú na skalný hrebienok zvaný Koľvek. Výstup sa vyplatí najmä v jasnom počasí pre nádherné výhľady, ktoré gradujú s tým, ako naberáme výšku. Z prvej skalnatej vyhliadky si ich ani nevšimnete, ale predsa sú tam – vrcholky hrebeňa Tatier trčia spoza kopcov Braniska len ako vycerené zúbky malého psíčaťa.
Pokračujeme ďalej, stúpame na druhú vyhliadku a hurá, Tatry už vykukli skoro do pol pása. Na tretej vyhliadke už defilujú pred nami temer v plnej kráse a na poslednom štvrtom skalnom hrebienku už dominujú západnému obzoru.
Z týchto posledných skaliek zazrieme napravo pod nami aj náš ďalší cieľ – chatu U smelého srnca, odkiaľ už naši pohoďáci vysielajú dymové signály a opekajú dobroty. Obídeme skalku a pomerne strmo klesáme na lúčku k chate s prameňom.
Po odpočinku a občerstvení bezpečne zahasíme oheň. Vodou z prameňa netreba šetriť, lebo aj jeden zabudnutý uhlík môže spôsobiť katastrofu.
Pokračujeme po modrej značke v strmom stúpaní širokou cestou v hustom lese. Keď sa stúpanie zmierni a stromov ubudne, objaví sa pred nami lúčka s hradbou skaliek po ľavej strane. Na najvyššej z nich je kríž a pod ním malá drevená socha Madony. Toto miesto sa podľa mapy volá Čierna hora, ale miestni ho často označujú za Rozsypanú skalu. Skutočne, vyzerá to tu, ako keby nejaký obor rozsypal po vrchole balvany bez ladu a skladu.
Skaly, aj priestory medzi nimi, sú porastené čučoriedkovými krami. Raz sme sa tu hostili mierne sušenými čučoriedkami dokonca na začiatku novembra a zistili sme, že chutia aj sučke Feni. Len sme jej ich museli naoberať, psi to, na rozdiel od medveďov, nedokážu. Z vrcholu skaly je krásny výhľad na Margecany a kostol zrkadliaci sa v hladine Ružína. Opačným smerom je hlboko pod nami dolina s dedinkami Ovčie a Hrabkov a na obzore Čergovské vrchy. Žiaľ, dorastajúce stromy pomaly zakrývajú výhľad na hrebeň Vysokých Tatier.
Tento 1.024 m vysoký kopec však nie je najvyšší. Druhý vrchol – Roháčka, ku ktorému ideme popod pekné skalné mesto, má ešte o 4 metre viac, ale pre turistov nie je zaujímavý, neposkytuje žiadne výhľady. Smerovník s vrcholovou knihou je ukrytý v hustom lese.
Strmým klesaním schádzame do sedla, kde sa odpája žltá značka vedúca do Margecian. Chvíľu značka ide po hrebienku, prechádzame okolo tzv. Murovaného košiara – starého útulku pre dobytok a pastiera, ktorý z vlastnej iniciatívy obnovili mladí chlapci z Margecian a osadili aj informačnú tabuľu.
Na ďalšej ceste zistíme, čo je to pravé klesanie. Pomedzi mohutné buky sa prepletáme po úzkom chodníčku v klesaní strmšom ako po najstrmších schodoch. Krátka úľava na Ostrom hŕbku s vysielačom, ale klesanie pokračuje ďalej, až kým sa nedostaneme do ulíc Margecian. Značka nás bezpečne privedie Pod Orech – teda k miestnemu pohostinstvu a cukrárni v jednom dome – ideálne miesto na ukončenie našej túry. Odtiaľ je to na stanicu už len 5 minút pohodlnej chôdze.
