1. Komfortne prekročiť hranicu
Priame vlakové spojenie
Jedným zo snov Sándora Máraia bola možnosť rýchleho presunu z Budapešti do Košíc a naopak. My mu tento sen dnes plníme a vy buďte pri tom s nami. A s ním. Aktuálne totiž spája Košice a Budapešť (s viacerými zastávkami) skvelá dopravná dostupnosť vlakom s pravidelnosťou každé dve hodiny. Prekročte tak hranicu týchto dvoch krásnych krajín, ktoré spája aj Sándor. Vkročte do jeho sveta a prijmite pozvanie aj za hranice ľudskej osobnosti, za ktorou sa sám Márai preslávil. Slávny Košičan – spisovateľ, humanista a odporca akejkoľvek totality Sándor Márai bol na indexe komunistov, nenávidel ich rovnako ako fašistov. Neželal si, aby čo len jedna jeho knižka vyšla v Maďarsku, kým krajinu neopustí posledný sovietsky vojak. Nedožil sa toho. Svetoobčan a zároveň oduševnený lokálpatriot v roku 1989 v dobrovoľnom exile v San Diegu ukončil svoj život. Jeho popol rozprášili v Tichom oceáne.
Vlakové spojenie a lístky nájdete TU.
2. Vstúpiť do obývačky známeho spisovateľa
Pamätná výstava Košice, expozícia Slovenského Národného múzea
Taká pocta! Môcť vstúpiť priamo do obývačky a čítať majstra! Pamätná výstava spisovateľa Sándora Máraia je dôstojná reprezentácia jeho života a pôsobenia. Výstava je v prvom rade životopisná. Usmerňovať vás bude sám autor! A to svojimi citátmi, ktoré chronologicky a tematicky prezentujú jeho život a dielo. Texty sú doplnené rôznymi fotografiami, portrétmi, dokumentmi a zväzkami kníh. Nábytok použitý na zariadenie výstavy je pôvodný. Súčasťou výstavy je aj prezentácia spisovateľovej manželky, Loly, ktorá stála po jeho boku viac ako šesť desaťročí, bola vždy prvou čitateľkou Máraiových diel a celý svoj život podporovala manželovu tvorbu. Od jej rodiny pochádza dámsky sekretár z roku 1838. Filmový režisér Géza Radványi, mladší brat spisovateľa, je na výstave tiež sprítomnený: prostredníctvom cenných zvukových nahrávok si môžete vypočuť jeho príbehy o Košiciach, o ich rodinnom dome či o škole, k dispozícii sú aj ukážky z niektorých jeho filmov. Pomocou rôznych technických zariadení nahliadnete do dobových Košíc, na rodinných príslušníkov spisovateľa, vypočujete si zvuky Sándora Máraia, Loly a Gézu Radványiho!
3. Prisadnúť si v parku k Sándorovi Márai
Sándor Márai – v dialógu zo Sándorom, socha kde si môžete prisadnúť
Kde inde budete mať príležitosť posedieť si osobne s majstrom slova, ak nie priamo v Košiciach. Sándor Márai sedí a doslova pozýva na osobný rozhovor s ním neďaleko rodičovského domu, ktorý je na Mäsiarskej ulici, kde má dnes pamätnú izbu. O dome píše v knižke Košická pochôdzka, nuž a v rámci vašej pochôdzky si na chvíľu poseďte a počúvajte, ako s neskrývanou láskou a hrdosťou spomína na milované Košice. Sándor Márai sedí zadumane, s preloženými nohami, s rukami opretými o koleno, v kresle. Hľadí priamo do tváre človeka, ktorý si sadne do prázdneho kresla naproti. Celý život ho hlboko zaujímali osudy ľudí, spoločnosti, Európy, sveta. Viedol nekonečný dialóg s okolím, ale aj so sebou samým. „Prázdne kreslo naproti je ponukou zastaviť sa, sadnúť si, klásť otázky a hľadať odpovede,“ vysvetľuje autor víťazného návrhu, vedúci ateliéru figurálneho sochárstva Akadémie umení v Banskej Bystrici Péter Gáspár.
4. Prejsť sa exteriérovou galériou
Košické korzo: atmosféra Hlavnej ulice
Pekne sa oblečte a poďte na prechádzku po boku Sándora Máraia, prijmite pozvanie pozorovať s ním triedne delenie košickej promenády. Na prelome 19. a 20. storočia sa pod vplyvom hospodárskych a spoločenských zmien menia aj Košice. Mesto sa postupne mení na moderné sídlo, konské povozy nahrádzajú nové automobily, pribúdajú električky a život v meste sa zrýchľuje. Novovznikajúce kiná, divadlá, pohostinstvá a kaviarne poskytujú spoločenské vyžitie nielen miestneho obyvateľstva, ale i návštevníkov. Dorastajúca mladá generácia, ktorá nemala prístup do pohostinstiev, mala rovnakú potrebu spoločensky sa začleniť do pulzujúceho mestského organizmu. Priestor od Dómu svätej Alžbety po Andrássyho palác bol dôležitým miestom stretávania sa a zoznamovania (nielen) mladých ľudí, hovorievalo sa mu korzo. Prechádzky po Hlavnej ulici sa odohrávali v pomalom tempe – korzujúci chceli vidieť a hlavne byť videní. Bola to jedinečná príležitosť na nadväzovanie nových priateľstiev, ale aj pestovanie už existujúcich vzťahov. Stretávali sa tu so známymi, neformálne sa zoznamovali a v hlúčikoch o všeličom debatovali. Korzo sa rokmi vyhranilo. Na východnej strane promenády sa stretávala košická elita, čo malo pravdepodobne súvis s tým, že tu sídlilo niekoľko elegantných podnikov – Royal (dnes Slávia), Andrássyho kaviareň či Levočský dom, do ktorých sa dalo po prechádzke „zapadnúť“. Vojaci, trhovníci a slúžtičky s vrkôčikmi zase dávali prednosť západnej strane. Menšie skupinky alebo mladé páriky hľadajúce viac súkromia sa pomaličky presúvali do menej frekventovaných ulíc starého mesta. Promenády sa končili okolo ôsmej, kedy sa hlavne mladí vracali domov. Na druhý deň sa pokračovalo v načatej debate. Promenády sa stali v živote mesta také dôležité, že kto nebol na korze, akoby ani nebol. Triedne delenie košickej promenády opisuje vo svojom diele Spoveď mešťana aj slávny košický spisovateľ Sándor Márai:
„Na košickom korze sa ľudia prechádzajú po dvoch stranách Hlavnej ulice, a to tak, že východná strana patrí inteligentným elementom, západná zasa nižšej ľudovej vrstve. Nevídane zvrátené pomery na západnej strane – na takzvanom vojenskom korze – sú predmetom neustálych ponôs. Lepšie vychovaný človek sa v jarmočné popoludnie či vo sviatok veľkým oblúkom vyhne tu zhromaždenému davu, lebo konverzácia, ktorá tam prebieha, je priamo nemravná. »Dámy« a »pánov« nezaujíma, či ich niekto začuje, alebo nie, traktujú sa takými výrazmi, ktoré sú možno prijateľné medzi ľudožrútmi, no v centre inteligentného mesta sú neakceptovateľné.“
Po skončení vojny sú však pomery už úplne iné. Prvorepublikové časy nadväzujúce na spoločenské tradície cisársko-kráľovskej monarchie sa definitívne skončili. Túžba ľudí po stretávaní sa samozrejme, neskončila – promenády pokračovali i po vojne, ale bez pravidiel, ktoré sa dodržiavali predtým. Tradícia slávneho košického korza zanikla v čase socializmu, k čomu prispela konfiškácia domov starých Košičanov a ich odchod z mesta ako aj celkové spoločenské zmeny.
5. Vypiť pollitrák na ex v renesančnom pivovare
Levočský dom – prvé pivo po návrate z Maďarska (Pivovar Hostinec 1542 – súčasnosť)
Niet budovy v meste, ktorá by poznala históriu uhorského ľudu detailnejšie, ako ju pozná Levočský dom. Tu sa stretávali levočskí kupci a neskôr návštevníci mesta, tu sídlila prvá pošta v Košiciach, prvá košická kníhtlačiareň a tiež i významný košický pivovar. Košice boli zapojené do prvého pravidelného poštového spojenia zriadeného v Uhorsku v roku 1558. Pri pive sa povie toho najviac, nemyslíte? Steny Levočského domu sú presiahnuté tajomstvami a významnými udalosťami. Veď výstavba tejto budovy spadá do 80. rokov 15. storočia. Levočský dom je známy aj tým, že v ňom funguje najstarší hostinec s nepretržitou prevádzkou na Slovensku. Patrí medzi najstaršie reštaurácie na svete. V súčasnosti sa tu nachádza reštaurácia pivovar Hostinec s moderným dizajnom spojeným s gotikou. Novozrekonštruovanej reštaurácii dominuje srdce pivovaru – trojnádobová varňa s medeným dizajnom a objemom 5hl. Spilky a ležiacke pivnice sú obhospodarované 12timi 10hl CK tankami ukryté v stredovekej pivnici. Levočský dom prešiel výraznou prestavbou, čo dokumentujú aj renesančné dvorné arkády. Ak vás zaujala história Levočského domu, tak si určite nenechajte ujsť návštevu Hostinca, kde si pri vychutnávaní kvalitného zlatistého moku, môžete prezrieť i panely o histórii Levočského domu s bohatou obrazovou prílohou.
6. Piknikovať pri najstaršom hoteli
Prechádzky a obľúbené miesta: Bankov
Čaro pikniku v prostredí hotela Bankov opradenom romantickou legendou a zázrakom je niečo, čo si nemôžete nechať ujsť. Bankovu dala výnimočnú pečať svojej osobnosti krásna Lujza. Hotel Bankov najstarším trvale existujúcim hotelom na Slovensku, a to vďaka svojej nepretržitej histórii v poskytovaní ubytovacích a pohostinských služieb od roku 1869. Lujza Kraft bola dcérou vojenského úradníka Alojza Krafta a manželka Júliusa Édera, hlavného mestského notára a zástupcu mešťanostu. Alojz Kraft ako aktívny člen „Bankovského skrášľovacieho spolku“ si ako prvý dal v roku 1889 postaviť na Bankove súkromný letohrádok, ktorý nazval Vila Lujza. Stála až do roku 1993 vedľa hotela, kedy bola asanovaná a na jej mieste bolo postavené dnešné Relax centrum Hotela Bankov. Páni Kraft a Éder na svahu pred hotelom zachytili a upravili vodný prameň a inšpirovaní krásou tejto milovanej ženy ho nazvali „Lujza forras“. Keďže prameň vplyvom banskej činnosti vyschol a vilu museli asanovať, je meno dnešnej reštaurácie symbolickým pokračovaním ducha krásnej Lujzy. A stará legenda o tejto lokalite hovorí, že názov hotela a celej lokality je odvodený od pútnika menom Bankó, ktorému v roku 1630 pomohla tamojšia minerálna voda vyliečiť zrak. Miesto v blízkosti prameňov sa stalo vyhľadávaným pútnickým miestom, na ktorom v roku 1765 postavili kaplnku Svätého kríža.
6. Prejsť “nasucho” korytom rieky
Prechádzky a obľúbené miesta: Nábrežie Hornádu (pôvodné koryto, teraz Štefánikova ulica)
Keby Sándor Márai mohol, nepochybne by vrátil mestu staré skvosty, vodu do Mlynského náhonu a oživil by nábrežie Hornádu. Prejdite sa korytom rieky bez dotyku s vodou. Doprajte si prechádzku súčasnej dĺžky Mlynského náhonu, ktorá je približne 5,5 km. Mlynský náhon je technická pamiatka a najstaršie inžinierske dielo v Košiciach, ktoré vzniklo približne v 15. storočí. Išlo buď o umelo vytvorený vodný tok, ktorý bol ramenom rieky Hornád alebo o upravený meander ramena spomínanej rieky. Dostal pomenovanie po bývalom vodnom mlyne. Zatiaľ najstarší známy výkres zachytávajúci Mlynský náhon je nákres, ktorý pre cisárskeho generála Enea Capraru vyhotovil neznámi francúzsky inžinier v čase obliehania Košíc v roku 1685. Mlynský náhon pretekal za mestskými hradbami. Boli na ňom vybudované mlyny, v ktorých sa nemusela mlieť iba múka. Mohli premieňať vodnú silu aj na inú energiu. V 19. storočí tu postavili aj vodné turbíny. V roku 1900 viedlo cez náhon až 15 mostov. V roku 1968 však bola voda na Rašínovej ulici (dnes Štefánikova ulica) vypumpovaná a nahradená štvorprúdovou komunikáciou, čím sa z centra mesta odstránila vodná plocha. Mesto tak prišlo a najkrajšiu a najpôsobivejšiu časť Mlynského náhonu nazývanú aj Košické Benátky. K jeho čiastočnej obnove prišlo v 80. rokoch 20. storočia.
