Stále sa mám čo učiť

Stále sa mám čo učiť

30.01.2017 Novinky

Stále sa mám čo učiť

Existujú remeslá, do ktorých by si každý z nás „pichol“ veľmi rád a dokonca možno aj s pôžitkom. Zaboriť ruku do tej mazľavej hlinenej hmoty na točiacom sa hrnčiarskom kruhu alebo trieskať kladivom ako o dušu po rozžeravenom kuse železa – síce ktovie, aký by bol výsledok, ale pre mnohých by to bol splnený taký maličký detský sník. No a potom sú tu umelecké remeslá, na ktoré, jednoducho povedané, treba mať nervy.

Jedným z nich je aj paličkovanie, ktorému sa Eva Csuporiová z Gemera venuje už pomerne dlho – 15 rokov. „Na paličkovanie som sa dala v súvislosti so zdravotnou indispozíciou – mám silnú reumu a artritídu, odumierajú mi kĺbiky v prstoch, ale paličkovanie mi veľmi pomáha pri ich precvičovaní. A pri tejto činnosti, navyše, človek zabúda na každodenné starosti a problémy,“ povedala nám pani Eva počas januárového remeselníckeho workshopu v Regionálnom informačnom bode v Košiciach. Sama tvrdí, že si nevie predstaviť iný vhodnejší spôsob precvičovania prstov, okrem paličkovania sa venuje aj drôtovaniu.

Technikou paličkovej čipky možno vyrábať rôzne šperky, ale aj obrázky či doplnky na šaty a kabelky. Jeden (možno nie taký talentovaný človek) by ale povedal, že výroba rôznych obrazcov sa skrátka nezaobíde bez návodu či presnej schémy. „Paličkovanie je časovo dosť náročné, najprv chvíľu trvá, kým si premyslíte, čo a ako chcete robiť a zakreslíte si to. No a potom je tu čas samotnej realizácie – niečo trvá hodiny alebo dni, ale na veľkej práci sedíte aj mesiac. Na čipkovanom vejári som robila desať dní, ale mojím najväčším dielom bol dáždnik zo stovky nití, paličkovala som ho tri mesiace,“ ozrejmuje pani Eva úskalia svojho koníčka. Aj keď vidí, že mladšie generácie sa do takýchto umeleckých remeselných činností húfne nepúšťajú, optimisticky tvrdí, že tradície medzi nami prežijú. Sama už ale má nasledovníčky – dve krstné dcéry žijúce v Česku a aj 12-ročnú dcéru jednej z nich.

Aj keď sa paličkovaniu venuje už 15 rokov a jej výrobky sú nádherné, pokorne uznáva, že sa stále má čo učiť. „A konečným zadosťučinením pre mňa je radosť z toho, že sa váš výrobok niekomu páči, ocení vašu námahu a pochváli vás. Určite nie sú základnou satisfakciou peniaze – áno, je jasné, že na výrobu potrebujete materiál, ktorý niečo stojí, no hodnota tejto práce sa v peniazoch vyčísliť nedá,“ dodala Eva Csuporiová.